Fico ako Kiska, Kiska ako Fico

Medzi starostlivosťou o ústavnosť a ústavnou starostlivosťou je naozaj veľký rozdiel.

Skončilo sa ďalšie kolo volieb kandidátov na ústavných sudcov, v ktorom parlament zvolil ďalšieho kandidáta. Znamená to, že poslanci sú povinní zvoliť ešte piatich, až potom naplnia stanovenú kvótu – posunúť hlave štátu dvojnásobný počet kandidátov na uvoľnené miesta sudcov.

Ani táto už niekoľkokrát opakovaná voľba sa nezaobišla bez nových prekvapení. Azda najväčším bola starostlivosť predsedu Smeru-SD o rovnosť šancí kandidátov byť vymenovaní za ústavných sudcov. Ak teda nepočítame jeho ponuku hlave štátu o odbornej konzultácii s ním, čo však nemožno považovať za iné ako žart – R. Fico je totiž nepochybne viac straník ako právnik. Napokon, svojskú starostlivosť o ústavnosť a neporušovanie Ústavy preukázal opakovane a zreteľne, dôkazom sú rozhodnutia Ústavného súdu o opakovanom porušení Ústavy počas jeho vlád.

R. Fico tvrdí, že každý kandidát by mal mať 50-percentnú šancu byť vymenovaný a je to naozaj tak. To by však parlament, v ktorom má jeho strana najväčší počet poslancov, musel ústavné povinnosti rešpektovať, a nie ich obchádzať. Inými slovami – poslať do prezidentského paláca 18 kandidátov, aby z nich mohla hlava štátu vymenovať 9 ústavných sudcov a to takpovediac na jeden šup, a nie po častiach. Pretože v opačnom prípade, ako vidno, šance jednotlivých kandidátov sú rozdielne a nedá sa s tým už nič spraviť. Ešte inak, šance by mali byť rovnaké, nie diskriminačné, ale za to, že rovnaké nie sú, môže iba parlament a nikto iný.

Kiskova finta

Ako príklad používa R. Fico možnosť, že zo šiestich budúcich kandidátov nemusí hlava štátu vymenovať ani jedného a tí by mohli podať na Ústavný súd diskriminačné žaloby. Lenže toto po prvé, nie je starosť R. Fica, jeho starosťou má byť to, aby poslanci za Smer-SD prispeli k voľbe kandidátov, a nie ju opakovane blokovali. Po druhé, to, čo urobí hlava štátu nevie ešte nikto, vrátane nej, a to aj preto, lebo nemá k dispozícii všetkých kandidátov. Tak, ako R. Fico tvrdí, že môže prísť k diskriminácii keď nikoho zo šestice nových kandidátov nevymenuje, rovnako sa nedá vylúčiť, že z tejto šestice vymenuje všetkých a na ocot tak zostanú už dávnejšie zvolení kandidáti. Môže to byť tak aj tak a k tomu ešte všelijako inak. Záleží aj od toho, ako sa prezidentka Z. Čaputová vyrovná s dedičstvom, s tzv. Kiskovou fintou.

Rýdzo z matematického pohľadu:

jeden ďalší kandidát už zvolený bol, ale počty sú prispôsobené vyjadreniu R. Fica – tak budú mať ďalší šiesti zvolení kandidáti 50-percentnú šancu na vymenovanie. Rovnako, ako ďalších 9 kandidátov, ktorých mená už v prezidentskom paláci ležia na stole. Problém je inde a síce, že päť kandidátov ju bude mať vyššiu – ide o tých, ktorí zostali kandidátmi, hoci z nich už raz predchádzajúci prezident sudcov vyberal. Zostávajú v hre aj v druhom kole výberu hlavou štátu, kým ostatní budú iba v jednom. Vraj, to či aj naozaj, sa ešte iba uvidí, to už záleží na rozhodnutí Z. Čaputovej.

Kresákova finta

Situáciu skúsil ešte viac zamotať aj ústavný právnik P. Kresák, podobne jednoduchou matematikou: keďže hlava štátu má vymenovať ešte šesť sudcov a mala by tak urobiť z dvojnásobného počtu kandidátov, pričom 9 kandidátov už má, treba dovoliť už iba kandidátov troch: 9 + 3 = 12 : 2 = 6. Lenže toto mohlo platiť iba do minulej voľby, napokon, tu je odkaz: https://jurajhrabko.sk/fakty-a-argumenty/velka-hra/.

Po nej už to platiť nemohlo, iba ak za cenu ďalšieho znemožnenia sa parlamentu. Nemôže parlament na jednej schôdzi voliť 10 kandidátov a na druhej rozhodnúť, že takýto počet voliť nemal. Teda to, čo skúsil vniesť do debaty P. Kresák, ale aj A. Danko. Ak už parlament rozhodol o tom, že bude postupovať podľa stanoveného kľúča a že je jeho povinnosťou dodať prezidentovi 18 kandidátov, tak mu ich aj má dodať. A nie meniť pravidlá počas hry – k przneniu Ústavy úplne stačí, že parlament kandidátov nezvolil naraz, ale ich volí kedy chce, ako chce a koľko chce.

Mediálna finta

No. Spätný pohľad neuškodí: na začiatku bolo naozaj iba málo triezvych ľudí. Viacero mimovládnych organizácií i médií si voľkali a jednu z hlavných chýb a hrozieb videli v tom, že existuje možnosť zvoliť kandidáta aj najmenej 39. poslancami. To, že nejde ani len o teoretickú, ale rýdzo počtársku možnosť, neriešili. Cez údajne skvelé až obdivuhodné vypočúvanie uchádzačov o kandidatúru, hoci sa ho postupom času už nikto nezúčastňoval. Podobne dnes opakovane strašia možnosťou dvojičiek s tým, že v jednej z nich by mal byť R. Fico a možno aj s R. Kaliňákom či Š. Harabinom. Hlúposti na entú.

Totiž: ústavný systém – dvaja kandidáti, jeden sudca – jednoducho a nateraz neplatí a ani platiť nemôže. Dvojičkám počas týchto volieb odzvonilo a návrat k nim bude možný až po skončení aktuálneho seriálu a uvoľnení ďalšieho kresla sudcu. A mimochodom, keď toto neplatí, nič v tejto súvislosti neplatí – nie sme svedkami postupu podľa Ústavy, ale jej prepisovania v priamom prenose a vytváraní úplne nových pravidiel.

To, čo zatiaľ stále platí, je ústavná deľba moci. Konkrétne a v tomto prípade, parlament volí, hlava štátu menuje a Ústavný súd – v prípade podania – rozhoduje, či bolo všetko tak, ako malo podľa pravidiel byť. Každá inštitúcia má vlastné úlohy aj zodpovednosť: kým parlament kandidátov nezvolí, hlava štátu nemôže konať a kým hlava štátu sudcov nevymenuje, nemôže konať súd. Jednoduché, zrozumiteľné, logické a aj pekne usporiadané.

Iba realita je aj v tomto iná.