Kiskovci

Kiskovci

Je ich viac. Aj bude.

Slovensko začali zaplavovať nové bilbordy, médiá začali uverejňovať rozhovory s novými  politikmi, agentúry vydávať nové správy o spoločenskej podpore neexistujúcej novej politickej strany. Zvláštne, ale dobre.

Nie je predsa žiadnym tajomstvom, že len čo zanikne prezidentský mandát A. Kisku, nikam neodíde, ale vrhne sa naplno do boja o mandát stranícky. Aj pod heslom Je nás viac. Na funkciu hlavy štátu už aj preto rezignoval a využíva len výhody, ktoré mu ešte stále poskytuje – napríklad aj na potulky po krajine, ktoré sú akoby rozlúčkové, ale v skutočnosti sú náborové.

Andrej Kiska pritom už rezignoval na funkciu hlavy štátu navonok aj dovnútra – v prvom prípade sa napríklad odmietol zúčastniť na oslavách výročia vylodenia v Normandii, v druhom, napríklad nepodal záverečnú správu o stave krajiny v parlamente. Nehovoriac o tom, že tento prezident chaosu necháva za sebou napríklad paralyzovaný Ústavný súd a ministra M. Lajčáka v demisii, keďže o nej ešte stále nerozhodol.

Snahu A. Kisku založiť politickú stranu treba vziať na vedomie. Nemožno ju oceniť ani pohaniť.  Oceniť aj preto, lebo hlava štátu by po skončení mandátu naozaj nemala vstupovať do prízemných straníckych zápasov, plných podrazov, hlúpostí a švindľov, ale zachovať si nadstraníckosť a možnosť vplyvu na spoločenskú mienku takpovediac z nadhľadu. Haniť ju zase nemožno aj preto, lebo je len fajn, keď voliči majú v súťaži politických síl na výber čo možno najširšie partajné spektrum.

Prirodzene:

pohľad nádejných straníkov, prívržencov a sympatizantov, ale aj nálady v časti spoločnosti sú iné – v budúcej strane A. Kisku vidia nielen nádej na šťastné zajtrajšky, slušnosť a spásu krajiny, ale aj koniec nadvlády Smeru-SD a R. Fica osobne. Hoci tá prichádza aj bez nej, je to jednoducho politická prirodzenosť a nevyhnutnosť.

Tak či onak: je isté, že postupné predstavovanie osôb, ktoré majú pôsobiť v strane A. Kisku bude pokračovať a vyvrcholí po ukončení inaugurácii novej prezidentky Z. Čaputovej. Pravdupovediac, tie, ktoré boli doteraz zverejnené, sú viac zhlukom, ako dôsledkom riadneho budovania strany – Andrej Kiska vsádza na známejšie tváre, ktoré však nepútajú k sebe väčšie množstvo ľudí. Alebo, lepšie povedané, očakávané množstvo ľudí. Osve ani spolu. Väčšinou bez politických skúseností. Vyberá hniezda iných politických strán a spolu s nimi kupuje aj časť ich voličov. Z čoho okrem iného vyplýva aj to, že práve A. Kiska mieni byť alfasamcom strany, samozrejme, ak si dokáže toto postavenie ustrážiť. Darí sa to väčšine zakladateľov, ale nie všetkým – stačí si pripomenúť príbeh I. Šimka, Z. Martinákovej a strany Slobodné fórum.

Inými slovami, nemožno vylúčiť, že do Kiskovej strany sa budú hrnúť aj ľudia, ktorí budú mať iné záujmy ako strana. A budú jej chcieť skôr alebo neskôr urobiť zle. To sú však takpovediac stranícke záležitosti, iná vec je totiž nádej, ktorú, a to treba uznať, A. Kiska dokáže vniesť a ohúriť ňou časť spoločnosti.

Pre spoločnosť sú totiž práve nereálne očakávania oveľa viac nebezpečnejšie, ako nová strana A. Kisku či hocikoho iného. Strany vznikajú a zanikajú, vládne sa časom menia na nevládne a nevládne na vládne, je to prirodzený politický kolobeh. Ako keď naprší a uschne. Nebezpečné je vnášanie nádeje a viery spôsobom, že ak nie A. Kiska a jeho strana, tak kto a kedy, keď nie teraz. Ako keď naprší a neuschne. Vytriezvenie bude bolieť, ale čo je horšie, posunie krajinu nie dopredu, ale späť. Signál je jasný – ako už bolo v úvode uvedené, keď totiž prezident A. Kiska predčasne rezignoval na funkciu prezidenta, predčasne rezignoval aj na na srdce, rozum a charakter.

Povedané tromi vetami – dnes ľudia A. Kisku hlásajú, že je ich viac, ale obavy, že na konci dňa bude sklamaných ľudí dupľom viac, sú namieste. A politická triezvosť, pokora a slušnosť, zostanú naďalej nedostatkovým tovarom. Stačí si pripomenúť verejné vyhlásenia A. Kisku: počnúc tým, že nebude zakladať politickú stranu, nemá záujem o funkciu premiéra, cez opakované odkladanie prisľúbených verejných oznámení až po skutočnosť.