Prezidentka

Slovensko má historicky po prvý raz vo funkcii hlavy štátu ženu. To je zatiaľ azda aj jediné, čo je zaznamenania hodné aj vhodné.

Všetko ostatné – hlavne to, ako sa Zuzana Čaputová bude  vo funkcii správať – totiž ukáže až čas. Videli sme to tiež u prezidenta A. Kisku počas piatich rokov vo funkcii: najskôr nádej, potom  sklamanie. Snáď to bude mať prezidentka neustále na pamäti a snáď sa z jeho príbehu aj niečo naučí a poučí.

Samozrejme, neplatí to vo všeobecnosti, zďaleka nie všetci sa v A. Kiskovi sklamali. Niektorí preto, lebo v nich nevzbudil ani nádej, takže nebolo o čom. Iní preto, lebo sú presvedčení o tom, že funkciu vykonával najlepšie ako to bolo možné. A ešte o kúsok viac.

Isto, pri predchodcoch A. Kisku neexistovala ani nádej, že sa budú správať inak, ako sa dovtedy politicky správali. Z. Čaputová je však rovnako politicky nepopísaný papier ako A. Kiska: bez reálnych politických skúseností a čo je ešte dôležitejšie, bez reálnych skúseností s politikmi. To sú pritom dve základné veci, ktoré bude pri výkone funkcie najviac  potrebovať.  A v ktorých prezident A. Kiska nehral prvé husle, hoci ich hrať mohol a aj mal.

Možno povedať, že Z. Čaputová výkon prezidentskej funkcie nezačala zle. Slová sú aj v súčasnosti dôležité, keďže čoraz častejšie strácajú váhu aj význam. Inauguračný prejav však nie je iba o slovách, ide aj o akúsi cestovnú mapu, podľa ktorej mieni hlava štátu krajinu viesť a reprezentovať.

Je úplne jasné, že hodnotenia inauguračného prejavu Z. Čaputovej boli podľa toho, aké médiá ho prezentovali. Médiá, ktoré ju podporujú a adorujú, híkali od úžasu, médiá, ktoré jej odporujú a spochybňujú, hľadali chyby a nedostatky.

Takže:

Napríklad, v článku K. Čikovského z Denníka N sa nedala nevšimnúť chyba, keď napísal, že predseda parlamentu A. Danko stanovil termín inaugurácie prezidenta na taký skorý termín, že Z. Čaputovej dal na prípravu luxusných 76 dní. Samozrejme, že predseda parlamentu termín inaugurácie nestanovuje, ten je určený a vopred daný, bez ohľadu a to, či je inaugurácia každých päť rokov alebo vo výnimočných prípadoch skôr. Jej čas je vždy určený.

A hoci neskôr bola chyba opravená, išlo skôr o vyrobenie cnosti z núdze – treba totiž povedať, že vyhlasovanie volieb predchodcami A. Danka sa termínu nijako nevymykalo: predchádzajúce voľby prezidenta boli rovnako v marci a predpredchádzajúce boli taktiež v marci. Rozhodnutie A. Danka preto nebolo nijako výnimočné, ale takpovediac štandardné. 

Samotný prejav bol z obsahovej aj štrukturálnej stránky vyskladaný dobre a aj tak vyznel. Bol slávnostný a teda nedáva ani zmysel ho rozoberať na jednotlivé pasáže, význam má totiž iba ako celok. Vyjadrenia akože neprišla som vládnuť, ale slúžiť a že chcem byť prezidentkou všetkých, sú len povinnou jazdou, na ktorú sa presne chytili tie médiá, ktoré sa chytiť mali. Ostatní vedia, že aj keby Z. Čaputová naozaj chcela vládnuť, vládnuť by nemohla a aj keby chcela naozaj byť prezidentkou všetkých, prezidentkou všetkých nebude.

Inauguračný prejav však naznačil, ako si predstavuje výkon funkcie. Či to tak aj bude, nevedno, ale v politike je máločo horšie ako to, keď politik nevie čo chce urobiť, ale trvá na tom, že to urobí. Inými slovami, až skutky Z. Čaputovej ukážu, či bude iba blondínou na Hrade alebo skutočnou hlavou štátu.

Azda najväčšou devízou inauguračného prejavu Z. Čaputovej bolo to, že bol uveriteľný. Na rozdiel od všetkých jej predchodcov. Inauguračný prejav A. Kisku mohol byť nanajvýš dôveryhodný, keďže išlo v podstate o neznámu a “nepolitickú” osobu, prejavy I. Gašparoviča, R. Schustera a M. Kováča neboli ani také, práve vzhľadom na ich politickú minulosť.

Tak či onak, Z. Čaputovej treba aspoň na začiatku držať palce, keďže reprezentuje všetkých. Do roka a do dňa vo funkcii sa ukáže, čo je zač. A o čo jej ide.

inau