Rozprávky Andreja Danka

Koalícia odmietla potvrdiť, že jej premiér je schopný, dobrý aj kompetentný.

Zablokovanie schôdze s návrhom na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády vyvolalo celkom prirodzene búrku rôznych ohlasov. Konanie schôdze znemožnili hlavne poslanci za Smer-SD, SNS a Most-Híd, ktorí sa neprezentovali a tak parlament nebol uznášaniaschopný.

Vyjadrenia mimovládnych poslancov alebo ich predsedov si netreba veľmi všímať. Ich reči o zbabelosti, o tom, že premiér sa bojí a podobne, sú iba reči. Čo je potrebné si v tejto súvislosti všímať, je najmä vyjadrenie predsedu parlamentu. Presnejšie, jeho neznalosť rokovacieho poriadku, a tým pádom aj jeho rozprávky o koalícii a opozícii.

Andrej Danko napríklad s vážnou tvárou tvrdí, že opoziční poslanci majú svoje práva v zmysle rokovacieho poriadku, medzi nimi aj právo zvolať schôdzu, ale následne je ich povinnosťou sa jej aj zúčastniť. Aj preto, lebo povinnosťou vládnej koalície nie je doplniť chýbajúce hlasy, ale je povinná doplniť hlasy iba určitého počtu poslancov. Inými slovami – ak má vládna koalícia 80 poslancov, má doplniť 6 poslancov, ak má 90 poslancov, má povinnosť doplniť 16 poslancov.

Nič také, aké vraví predseda parlamentu A. Danko a ani čo len trochu podobné, však v rokovacom poriadku nie je. Neexistuje to a ani to existovať v civilizovanej krajine nemôže. Rokovací poriadok nedelí poslancov na vládnych a opozičných, nedáva jedným také a druhým onaké práva. Jednoducho, také delenie poslancov zákon nepozná. A predovšetkým, neupravuje to, o čom A. Danko porozprával. Zablokovanie schôdze je jeho hanba a neschopnosť, pretože tak ako premiér istým spôsobom zodpovedá za chod vlády, predseda parlamentu zodpovedá za chod parlamentu. To, že nedokázal dohodnúť a zabezpečiť, aby schôdza, ktorú zvolal, sa aj konala, je iba jeho hanba. Nikoho iného. Ani R. Fica, ani B. Bugára, ale výlučne A. Danka. Umocnená tým, že poslancov bolo v budove parlamentu dostatok, ale odmietli sa schôdze zúčastniť. Povedané na rovinu – A. Danko nemá rešpekt ani vo vlastných ani v koaličných radoch a nepožíva úctu, aká by funkcii predsedu parlamentu mala prirodzene prináležať.

Ústava a rokovací poriadok umožňujú, aby najmenej 30 poslancov požiadalo predsedu parlamentu o zvolanie schôdze, pričom ten má povinnosť ju zvolať do siedmich dní. Platí to všeobecne, nejde o právo opozičných poslancov ani výlučne o schôdzu, na ktorej sa má rokovať o návrhu na vyslovenie nedôvery premiérovi.

Takže:

Medzi uvedenými najmenej 30. poslancami pritom môžu byť aj poslanci, ktorí inak podporujú vládu, v civilizovaných krajinách to nie je nič neobvyklé. Na jednej strane majú aj oni predsa právo požadovať konkrétne, nielen stranícke vysvetlenie. Na strane druhej majú právo verejne sa postaviť na obhajobu svojho premiéra, keď ho ostatní poslanci, povedzme, ohovárajú. Alebo chcú zbaviť funkcie.

Andrej Danko pritom zabúda aj na to, že ani zďaleka všetci poslanci, ktorí nie sú členmi vládnej koalície, nie sú povinní s návrhom najmenej 30-tich kolegov súhlasiť a podpísať ho. To im iba A. Danko určuje, že to tak má byť, ale tak to nie je a ani byť nemá. Ak Ústava hovorí, že je ich potrebných najmenej 30, Andrej Danko s tým nemusí súhlasiť, ale rozhodne ich nemôže požadovať viac a nútiť ďalších poslancov, aby sa k nim pridali. To si A. Danko iba myslí, že môže, ale tak to vôbec nie je a ani nesmie byť.

Obštrukcia je obvyklý nástroj parlamentnej menšiny, nie väčšiny. Ak obštrukciu robí väčšina, verejne tým iba ukazuje, že veci nemá pod kontrolou a že väčšinou vlastne v danom momente nie je. Nehovoriac o tom, že politickú rozpravu na pôde parlamentu o návrhu na vyslovenie nedôvery premiérovi by mala vládna väčšina privítať, nie znemožňovať. Aj preto, lebo jej dáva nečakane verejný priestor na to, aby mohla preukázať, aký je ich premiér schopný, dobrý a kompetentný. Bez ohľadu na to, či sú v rokovacej sále aj poslanci, ktorí si to nemyslia alebo v nej nie sú. Presne to však vládna väčšina v piatok preukázať odmietla.