Strašifikácia

Ministerka zdravotníctva A. Kalavská predložila v pondelok návrh ústavného zákona o nároku na kvalitu, bezpečnosť, miestnu a časovú dostupnosť zdravotnej starostlivosti do medzirezortného pripomienkového konania. Ide o skrátené konanie – potrvá iba do 6 augusta – a to z dôvodu: „naliehavosť v termíne“.

Už samotný uvedený dôvod, okrem toho, že ide o návrh ústavného zákona,  nabáda k jeho prečítaniu. Lenže už po prvom, letnom a letmom prečítaní návrhu vidno, že neobstojí, a to najmä z dôvodu dátumu navrhovanej účinnosti, ktorý je stanovený na 1. januára 2024. Automaticky tak vzniká otázka, prečo taký kvalt, aká naliehavosť v termíne, veď ak má ústavný zákon byť účinný až o pár rokov, času je viac ako iba dosť. Odpoveď je len jedna – lebo nadchádzajúce parlamentné voľby.

Návrh ústavného zákona nie je nijako komplikovaný, keďže má len preambulu a osem neveľmi dlhých článkov. Hovorí vo všeobecnosti a teoreticky o kvalite, bezpečnosti a dostupnosti zdravotnej starostlivosti a o povinnostiach zdravotných poisťovní, ako aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Zaujímavý môže byť nanajvýš ešte čl. 7, ktorý hovorí, že „Domáhať sa práv uvedených v čl. 1 až 6 tohto ústavného zákona sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“ Z dôvodu, že v uvedených článkoch je totiž explicitne spomenuté iba jedno právo: „Každý má v prípade vážneho ohrozenia života alebo zdravia právo na poskytnutie ústavnej zdravotnej starostlivosti v primeranom čase v najbližšej nemocnici, ktorá je schopná poskytnúť správnu zdravotnú starostlivosť v súlade s podmienkami ustanovenými na základe zákona.“ Inak je návrh ústavného zákona popretkávaný výrazom „má nárok,“ teda nie právo.

V konkrétnosti a v praxi návrh ústavného zákona odkazuje na iné právne normy, ktoré však neboli schválené, ale odmietnuté. Legislatívnou radou vlády.

Inými slovami, z vecného hľadiska je návrh ústavného zákona nepotrebný a pôsobí dojmov, že je iba preto, aby bol. Presný opak z politického hľadiska, pretože ho potrebuje, preferuje a presadzuje najmä vládny Smer-SD. Očistené o d politickej vaty, je to v podstate jednoduché ako facka – ak parlament návrh tohto ústavného zákona schváli, bude to politická výhra Smeru-SD. Ak ho parlament neschváli, bude to prehra ostatných strán. Krátko pred voľbami sa to obzvlášť hodí.

Napokon:

chtiac či nechtiac to priznáva aj samotný návrh ústavného zákona, v ktorom je, ako bolo už vyššie uvedené, napísané: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 1 až 6 tohto ústavného zákona sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“ A tie neexistujú, hoci by existovať mali.

Ešte inak, ak by boli najskôr schválené pravidlá, podľa ktorých sa bude postupovať a stratifikovať,  rýchlo by sa ukázalo, že návrh ústavného zákona je z vecného hľadiska naozaj zbytočný. Dovtedy možno iba opakovať otázky – napríklad, čo návrh ústavného zákona zlepší, ako reaguje na potreby ľudí či ako skvalitní ich život. Ak sa ukáže, že tak reálne v prípade schválenia urobí, že je naozaj potrebný – a to aj napriek tomu, že v ňom nič také nepíše – príde na rad kruciálna otázka: prečo má byť schválený teraz, a v zrýchlenom konaní, keď má účinnosť nadobudnúť až v roku 2024?

Nehovoriac o ďalšom znešvárení ústavného poriadku v krajine.