Sulík opäť na entú

Predseda SaS Richard Sulík sa krátko pred voľbami 2016 opäť pokúša vyviniť z nástupu strany a vlády Roberta Fica v roku 2012. Zbytočne.

Aj keď staré, ale fakty stále jednoducho nepustia. Je nepochybné, že SaS bola hlavným ideológom nehlasovať v parlamente za vyslovenie dôvery Radičovej vláde. Napokon, Richard Sulík o tom prednášal pred aj po hlasovaní vo vláde, ktorá návrh na spojenie hlasovania schválila.

Faktom pritom je, že vláda tak potrebovala v parlamente získať podporu najmenej 76 hlasov poslancov a keďže SaS sa rozhodla jej  nedať žiadny, vláda padla. Je jasné, že každý poslanec, ktorý nehlasoval ZA, hlasoval prakticky PROTI ďalšiemu pôsobeniu Radičovej vlády, pričom je jedno akým spôsobom to urobil – teda či rovno hlasoval proti alebo sa hlasovania zdržal alebo nehlasoval alebo nebol na hlasovaní prítomný. Štyri možnosti, ale účinok iba jeden – povalenie vlády.

Povedané po lopate – Richard Sulík nedokázal to, čo dokázala Iveta Radičová – získať podporu pre svoj návrh.

Ako obetovala SaS stoličky

Bolo to už vtedy a dodnes je to jasné každému, pochopiť to nechce iba Richard Sulík, ktorému nejde do hlavy, prečo sa hovorilo a stále hovorí, že jeho SaS hlasovala za pád vlády, keď nehlasovala vôbec. Nuž, práve preto, lebo nehlasovaním prakticky hlasovala za pád vlády. Ako zlyhanie v tejto súvislosti predseda SaS následne pripustil iba jedno: „Našou chybou bolo, že sme minútu pred hlasovaním neopustili rokovaciu sálu, aby aj tým, ktorí si nedokázali predstaviť, že kvôli presvedčeniu obetujeme naše stoličky, bolo zrejmé, že hlasovať nebudeme“.

Znie to pekne, ale opäť – fakty vravia iné. Je jedno, či by SaS z rokovacej sály odišla minútu alebo aj hodinu pred hlasovaním – na odovzdaní návrhu vlády o spojení hlasovania s dôverou vláde parlamentu, by to aj tak nič nemenilo. Z ríše snov je tiež tvrdenie R. Sulíka o „obetovaní“ ich stoličiek – držali sa ich totiž viac ako kliešte. Samotný Sulík obetoval svoju stoličku predsedu parlamentu až potom, ako bol z funkcie odvolaný. Jeho partajník Ľ. Galko zase kvôli presvedčeniu obetoval stoličku ministra takým spôsobom, že aj po odvolaní z funkcie – presnejšie po odobratí poverenia byť ministrom obrany – prezidentom republiky, ministroval pokojne ďalej. Aj ostatní členovia vlády za SaS  obetovali stoličky tak, že na nich zostali prilepení. Na rozdiel od ministrov KDH a predsedu parlamentu P. Hrušovského, ktorí keď v roku 2006 odišli z vládnej koalície, zároveň odišli tak, ako sa patrí, aj z funkcionárskych kresiel.

SaS – smiešna a sama

Fakty jednoducho zostanú také, aké boli od začiatku a nedajú sa prepísať aj preto, lebo patria k historickým kúskom. Napríklad, po prvý raz sa stalo, že vládna strana v parlamente vyslovila nedôveru vlastnej vláde a vlastným ministrom. Po prvý raz sa tiež stalo, že predseda parlamentu bol z funkcie odvolaný. A to sa ešte predtým musel za svoje konanie ospravedlniť R. Ficovi.

Mám dôvod si aj preto myslieť, že koaličný potenciál SaS na čele s R. Sulíkom je nulový. Ako cnosť prezentuje na verejnosti, že nechce ísť do vlády so Smerom-SD, ale je to cnosť z núdze – pretože v prvom rade Smer-SD nechce SaS. Podobne ako s SaS nechcú ísť do koalície ďalšie relevantné strany. Iba ak z nevyhnutnosti alebo milosti. A netreba sa im vôbec čudovať.

 

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *