Ústavný mrzák

Prezident nemá, nemôže a ani nesmie byť rukojemníkom parlamentu.

Nevedno ako vážne treba brať vyjadrenia Z. Čaputovej po zvolení do funkcie prezidentky, keďže ňou ešte stále nie je – stane sa ňou až po zložení sľubu. Svoj názor tak totiž môže ešte zmeniť a minimálne v jednom prípade by ho zmeniť aj mala.

Týka sa menovania ústavných sudcov. Z. Čaputová totiž už opakovane hlása, že bude v tejto súvislosti postupovať rovnako, ako oznámil jej predchodca vo funkcii. Konkrétne, že nevymenuje ďalších ústavných sudcov skôr, kým jej parlament nedodá ďalších kandidátov. Tak, aby na konci dňa bolo možné povedať, že prezident rešpektoval Ústavu a vybral deviatich sudcov z dvojnásobného počtu kandidátov.

Že to nebude pravda, bude iba málokoho trápiť, hoci by malo: ide totiž o ďalšiu facku Ústave a ústavnosti, ktorú jej uštedril parlament.

Treba stále a dookola opakovať:

že to bol a je parlament, ktorý si nesplnil povinnosť a tým, navyše, bránil a bráni hlave štátu v plnení jeho povinnosti zabezpečiť riadny chod Ústavného súdu. To je jednoducho fakt, ktorý už nemožno vyzmizíkovať, ale si ho treba pamätať a prispôsobiť sa mu. Napraviť sa totiž už nedá – ak aj parlament na júnovej schôdzi dovolí všetkých šiestich kandidátov, prezidentka Z. Čaputová už nebude vyberať sudcov z ich dvojnásobného počtu. Lebo nemôže. V takom prípade bude vyberať 6 sudcov z 15-tich kandidátov. Takúto situáciu zdedila, takúto stopu zanechal jej predchodca A. Kiska vo funkcii.

Prezident Kiska

Politický úzus existuje v tom, že do paláca je z parlamentu  potrebné doručiť ešte menoslov šiestich kandidátov na post ústavného sudcu. Poslanci sa ich pokúsia zvoliť na júnovej schôdzi, či sa im to však aj podarí, zatiaľ nevedno a v tejto chvíli je to aj jedno. Dôležité je, že súdu chýba šesť sudcov, spoločnosti dva senáty a že je zároveň paralyzovaná rozhodovacia schopnosť pléna. Z ústavného súdu sa tak stal ústavný mrzák.

Prezident A. Kiska vymenoval troch sudcov z ôsmich kandidátov, hoci Ústava mu v inom článku predpisuje vymenovať sudcov z dvojnásobného počtu kandidátov. V konflikte povinností prezident uprednostnil rýdzo matematické riešenie: keďže na uznášaniaschopnosť pléna súdu je potrebných najmenej sedem sudcov, vymenoval sudcov troch, aby uznášaniaschopné bolo. A mená deviatich kandidátov necháva ležať na stole v paláci. Čo je istým spôsobom aj zbabelé.

Prezidentka Čaputová

Ak parlament na júnovej schôdzi zvolí všetkých kandidátov, bude to iba fajn. Problém nastane, ak parlament chýbajúcich kandidátov nezvolí, lebo budúca prezidentka nahlas hovorí, že v takom prípade žiadnych sudcov nevymenuje a namiesto sfunkčnenia Ústavného súdu bude čakať, kým parlament kandidátov nezvolí.

Hlava štátu však nemá žiadne páky na to, aby parlament prinútila urobiť to, čo urobiť nechce, nemôže alebo nedokáže. Naopak, má dosah na to, aby Ústavný súd bol funkčný tak, ako to Ústava káže. Inými slovami, aby mal štyri senáty a aby plénum fungovalo reálne, a nie iba matematicky. Ešte inak – splniť požiadavku Ústavy môže Z. Čaputová šmahom ruky už aj bez parlamentu – ak by aj parlament žiadnych kandidátov na júnovej schôdzi nezvolil, môže si hlava štátu vybrať z deviatich kandidátov šiestich sudcov. Bolo by to núdzové, výnimočné, ale  hlavne reálne riešenie problému. V prospech ľudí, pretože Ústavný súd nepatrí ani straníkom ani prezidentom, ale im.

Isto, Z. Čaputová to nemusí urobiť a môže čakať na parlament. Ide o to, čo uprednostní – či ľudí alebo straníkov. Či právo ľudí na spravodlivosť, na funkčný, nie zmrzačený Ústavný súd, alebo právo straníkov na politické hry v parlamente.

Dá sa tak aj tak. Napokon, rozhodujúce nie sú reči budúcej prezidentky, ale skutky hlavy štátu.

Povedané jednou vetou – ak nebude ani po júnovom pokuse parlamentu zvoliť kandidátov Ústavný súd funkčný, nebude to kvôli parlamentu, ale kvôli hlave štátu.