Výtlak a pretlak

V sobotu sa uskutočnili rokovania straníkov v štyroch politických stranách – vládnych SNS a Most-Híd, mimovládnych SaS a KDH, pričom kresťanskí demokrati sú nielen mimo vlády, ale tiež mimo parlamentu.

Z výsledkov rokovaní vyplynulo, že SNS má novú podpredsedníčku strany, strany Most-Híd a SaS majú staronových predsedov a KDH príde po parlamentných voľbách možno o predsedu. Do dvoch hodín po oznámení výsledkov a ak opäť neprekročí parlamentný prah. Ostatné, čo na rokovaniach oficiálne alebo aj neoficiálne odznelo, možno považovať za vnútornú záležitosť uvedených politických strán a politikov.

Je skutočne až neskutočne zaujímavé, ako sa predsedovia politických strán snažia prísť o funkciu. Zostáva slovenským špecifikom, že tak činia iba pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, kedy by sa mali venovať už celkom iným veciam a sústrediť sa na ponuku voličom.

Namiesto toho sa voliči dozvedajú:

že predseda SaS R. Sulík už takmer kade chodí, tam ponúka predsedníčku stoličku, ale zbytočne, nechce ju ani A. Kiska, ani R. Mistrík. Rovnako je na tom predseda Mosta-Híd B. Bugár, ktorého však v nej na rozdiel od SaS – hoci nasilu, teda proti jeho vôli – aspoň držia straníci. A predseda KDH A. Hlina sa zase vyhráža, že predsednícku stoličku opustí, keď strana neprekročí brány parlamentu, čo znamená, že prekročenie prahu nevylučuje, hoci by ho vylučovať mať. Oficiálne aj neoficiálne.

A to všetko pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, hoci po nich – ako strany unisono tvrdia – chcú spravovať krajinu i podmienky života ľudí. A lepšie.

S takýmto prístupom sa však nič nemení a ani nezmení. Ak stranám chýba základná sebadôvera a sebaúcta, ako aj uveriteľnosť, akokoľvek dobre napísaný volebný program ich nezachráni. Napokon, voľby v skutočnosti neboli, nie sú a nebudú o programe – papier znesie naozaj všetko – ale o uveriteľnosti a schopnosti politikov, ktorí ho prezentujú.

Namiesto straníckej hrdosti typu tu sme, tu stojíme, lebo nemôžeme inak, ako byť reálnou a zmysluplnou alternatívou voči súčasnej moci, predsedovia strán nahlas a verejne oznamujú, že predsedami nechcú byť. A čo je horšie, nechcú nimi byť ani iní.

Navyše, zaujímavé je aj iné – a síce, že kým napravo od stredu je pretlak a značná konkurencia politických strán, naľavo od stredu panuje už roky jedna strana. Smer-SD povysával zvyšok strán na tomto straníckom poli a počas svojho panovania nedovolil vyrásť ďalším. Je tam veľký priestor na robenie skutočnej sociálnej, a nie brutálnej, politiky, akú predvádza Smer-SD. Isto, po výkone Smerom-SD je sociálna politika sprofanovaná, čo však neznamená, že má byť aj zaznávaná.

Tam, a nie napravo, je priestor na skoré a rýchle vygumovanie Smeru-SD z politiky. Inak bude konkurentom, nie minulosťou. Kým sa nerozpadne sám.