Zlyhanie štátu

Štát má pôsobiť dôveryhodne, nie smiešne.

Bezmála dva roky čakalo Slovensko na verdikt, či súd na návrh generálneho prokurátora rozpustil politickú stranu Kotleba-ĽSNS alebo nie. Nerozpustil.

Argumenty generálneho prokurátora súd zamietol a zároveň zmietol zo stola. Ako sa s nimi detailne a právne vysporiadal však ešte celkom presne nevedno, navyše, po rozhodnutí súdu to už nie je ani veľmi zaujímavé. Politický výsledok tohto sporu je totiž omnoho závažnejší, ako paragrafy.

Či sa to už niekomu páči alebo nie, rozhodnutie súdu znamená veľký úspech a ďalšiu vzpruhu pre dotknutú stranu. Dnes má totiž ako jediná zo všetkých jestvujúcich politických subjektov – strán a hnutí – súdom opečiatkované, že jej činnosť je v súlade s Ústavou aj medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovensko viazané. Môže sa tak plným právom a na rozdiel od ostatných strán nazývať aj demokratická aj štandardná.

Čo je ešte dôležitejšie, súd svojim rozhodnutím mimoriadne zvýšil jej koaličný potenciál, ktorý bol dodnes, slušne povedané, oficiálne nulový. A to platí hneď, tu a teraz, nie až od budúceho volebného obdobia.

Na druhej strane, dotknutá strana príde o agendu, ktorá jej istým spôsobom pomáhala lákať voličov, ktorí jej očividne od jej vzniku – po premenovaní Strany priateľov vína, cez Ľudovú stranu sociálnej solidarity až po jej súčasný názov – pribúdali, nie ubúdali. Vzhľadom na to, o akých ľudí v strane ide, aj s neveľkou dávkou predstavivosti, čo by robili po získaní moci, možno konštatovať, že ide o značne nebezpečnú situáciu pre krajinu. Stačí si pripomenúť spôsoby a účinkovanie jej predsedu v župane banskobystrického kraja:

opätovne sa preukázalo, že zlyhali najmä tzv. štandardné strany, ktoré takýto nárast svojím robením politiky pripustili a ktoré sa správali natoľko štandardne, až sú dnes v porovnaní s dotknutou stranou očividne neštandardné. Hoci tento problém a nárast extrémistických síl prekračuje hranice Slovenska, neznamená to, že za to, čo sa v krajine deje, nie je nikto zodpovedný.

Podľa zákona politická stra­na nes­mie svo­ji­mi sta­no­va­mi, prog­ra­mom ale­bo čin­nos­ťou po­ru­šo­vať Ústa­vu, ús­tav­né zá­ko­ny, zá­ko­ny a me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy. Stanovy a program strany Kotleba-ĽSNS sú v poriadku, inak by nemohla byť ani zaregistrovaná, jej činnosť však v poriadku nie je.

Prípad z Česka

Možno pritom vychádzať napríklad z rozhodnutie českého súdu, ktorý už takmer pred 10 rokmi rozpustil Dělnickú stranu. Advokát M. Prievozník to zhrnul nasledovne. “Súd po­su­dzo­val via­ce­ré as­pek­ty čin­nos­ti stra­ny, od pred­vo­leb­nej kam­pa­ne pred voľ­ba­mi do Európ­ske­ho parla­men­tu, cez ve­rej­né pre­ja­vy a vy­stú­pe­nia pred­sta­vi­te­ľov stra­ny až pos­tra­níc­ku tlač a inter­ne­to­vé strán­ky. Dos­pel k zá­ve­ru, že pre­ja­vy stra­ny, resp. jej pred­sta­vi­te­ľov, čle­nov a sym­pa­ti­zan­tov, kto­ré je mož­né pri­čí­tať stra­ne, pre­to­že sú v sú­la­de s jej prog­ra­mom a ďa­lej ho roz­ví­ja­jú, opa­ko­va­ne sme­ru­jú k vy­vo­lá­va­niu ra­so­vej a so­ciál­nej nez­ná­šan­li­vos­ti. Stra­na sa zov­šeo­bec­ňu­jú­cim a pau­ša­li­zu­jú­cim spô­so­bom vy­me­dzu­je vo­či róm­ske­mu a ži­dov­ské­mu et­ni­ku, rov­na­ko ako vo­či ho­mo­sexuálom, pris­ťa­ho­val­com a všeo­bec­ne ľu­ďom inej far­by ple­ti, o kto­rých ho­vo­rí vždy ne­ga­tív­ne ako o pa­ra­zi­toch, nep­ris­pô­so­bi­vých a pod. Ne­jed­ná sa o inak prí­pus­tnú kri­ti­ku reál­nych spo­lo­čen­ských prob­lé­mov, ale o úpl­ne neak­cep­to­va­teľ­né vy­vo­lá­va­nie ne­ná­vis­ti. Vy­chá­dza­júc z tých­to pre­ja­vov je mož­né uza­vrieť, že prog­ram stra­ny bez­po­chy­by sme­ru­je k ob­me­dzo­va­niu zá­klad­ných práv a slo­bôd.

Súd pre­to uzav­rel, že cie­ľom DS je od­strá­ne­nie niek­to­rých zá­klad­ných ná­le­ži­tos­tí de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu, me­dzi kto­ré pat­rí nap­rík­lad ochra­na zá­klad­ných ľud­ských práv, vrá­ta­ne práv men­šín. Stra­na na­pa­dá sa­mot­nú pod­sta­tu a zá­kla­dy de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu, pre­to­že ho­vo­rí o bo­ji pro­ti „sys­té­mu“ a nut­nos­ti je­ho nah­ra­de­nia mo­de­lom ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu. Stra­na vo svo­jom prog­ra­me, pre­ja­voch a pou­ží­va­nej sym­bo­li­ke nad­vä­zu­je na ideo­ló­giu ne­mec­ké­ho ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu, kto­rý je to­ta­lit­nou ideo­ló­giou nez­lu­či­teľ­nou s de­mok­ra­ciou a zá­klad­ný­mi ľud­ský­mi prá­va­mi. Vo vzťa­hu k oz­bro­je­ným ochran­ným zbo­rom DS súd pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že po­li­tic­ké stra­ny ma­jú za­ká­za­né za­sa­ho­vať svo­jou čin­nos­ťou do čin­nos­ti or­gá­nov štá­tu, resp. sup­lo­vať vý­kon štát­nej mo­ci, s vý­nim­kou in­šti­tu­cio­nál­ne­ho po­die­lu na vý­ko­ne mo­ci v nad­väz­nos­ti na vý­sle­dok vo­lieb.”

a z ESĽP

Podobne to bolo s rozhodnutím Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý povedal: “Po­li­tic­ká stra­na mô­že pre­sa­dzo­vať zme­nu prá­va ale­bo ús­tav­ných zá­kla­dov štá­tu len za dodr­ža­nia dvoch pod­mie­nok: po pr­vé, vý­luč­ne zá­kon­ný­mi a de­mok­ra­tic­ký­mi pros­tried­ka­mi, a po dru­hé pre­sa­dzo­va­ná zme­na mu­sí byť sa­ma o se­be v sú­la­de s fun­da­men­tál­ny­mi de­mok­ra­tic­ký­mi prin­cíp­mi. Stra­na, kto­rej pred­sta­vi­te­lia pod­ne­cu­jú ná­si­lie ale­bo pre­sa­dzu­jú po­li­ti­ku, kto­rá ne­reš­pek­tu­je de­mok­ra­ciu ale­bo je za­me­ra­ná na jej zni­če­nie ale­bo ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd, sa ne­mô­že do­má­hať ochra­ny pod­ľa do­ho­vo­ru pro­ti san­kciám, kto­ré jej za ta­ké­to ko­na­nie bo­li ulo­že­né. Nik­to sa ne­mô­že spo­lie­hať na us­ta­no­ve­nia do­ho­vo­ru za úče­lom, aby os­la­bo­val ale­bo ni­čil ideá­ly a hod­no­ty de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. Me­dzi ta­ké­to hod­no­ty súd za­ra­dil aj koexis­ten­ciu čle­nov spo­loč­nos­ti bez ra­so­vej seg­ra­gá­cie.

ESĽP ďa­lej vy­slo­vil, že sta­no­vy a prog­ram po­li­tic­kej stra­ny ne­mô­žu byť bra­né do úva­hy ako je­di­né kri­té­riá pre sta­no­ve­nie cie­ľov a zá­me­rov stra­ny. Skú­se­nos­ti člen­ských štá­tov uká­za­li, že po­li­tic­ké stra­ny v mi­nu­los­ti neod­ha­li­li svo­je cie­le od­po­ru­jú­ce fun­da­men­tál­nym prin­cí­pom de­mok­ra­cie v ofi­ciál­nych prog­ra­moch a do­ku­men­toch až do oka­mi­hu prev­za­tia mo­ci. Z toh­to dô­vo­du mu­sí byť prog­ram po­rov­ná­va­ný so skut­ka­mi pred­sta­vi­te­ľov stra­ny a ná­zor­mi, kto­ré za­stá­va­jú. Z toh­to is­té­ho dô­vo­du zá­ro­veň ne­mož­no oča­ká­vať od štá­tu, aby od­lo­žil zá­sah až do ča­su,  kým po­li­tic­ká stra­na zís­ka moc a za­čne us­ku­toč­ňo­vať reál­ne kro­ky na za­ve­de­nie po­li­ti­ky nez­lu­či­teľ­nej so štan­dar­dmi de­mok­ra­cie. Prá­ve nao­pak súd uz­ná­va prá­vo štá­tu v prí­pa­de hro­zia­ce­ho ne­bez­pe­čen­stva za­siah­nuť pre­ven­tív­ne, eš­te pred tým, než sa ta­ká­to po­li­ti­ka za­čne reali­zo­vať.

Na zá­kla­de uve­de­ných vý­cho­dísk je roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny (resp. v tom­to prí­pa­de zdru­že­nia) pot­reb­né po­su­dzo­vať pod­ľa nas­le­dov­ných kri­té­rií:

– či exis­tu­jú dos­ta­toč­né dô­ka­zy o bez­pros­tred­nom oh­ro­ze­ní de­mok­ra­cie;

– či ko­na­nia a pre­ja­vy pred­sta­vi­te­ľov dot­knu­tej stra­ny sú pri­čí­ta­teľ­né stra­ne ako cel­ku;

– či tie­to ko­na­nia a pre­ja­vy pri­čí­ta­teľ­né stra­ne za­kla­da­jú ce­lok, kto­rý dá­va jas­ný ob­raz o mo­de­li spo­loč­nos­ti, pre­sa­dzo­va­nom po­li­tic­kou stra­nou, kto­rý je nez­lu­či­teľ­ný s kon­cep­tom de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.”

Záver

Isto, súd nemôže a ani nesmie suplovať prácu prokuratúry. Ak v žalobe nenašiel dôkazy, nemohol im tam dopísať, takže maslo na hlave zostáva generálnemu prokurátorovi J Čižnárovi. To možno vyčítať z vety, podľa ktorej navrhovateľ, teda generálny prokurátor, neuniesol dôkazné bremeno.

Zákon nezakazuje podať návrh na rozpustenie strany opakovane. Napokon, tak sa to stalo aj v Česku, keď prvý návrh na rozpustenie Dělnickej strany súd taktiež odmietol. Aby po jeho prepracovaní vyniesol verdikt, ktorého časť je uvedená vyššie.

Politické kocky sú nateraz definitívne hodené. Rozhodnutie súdu by malo byť nielen varovaním, ale hlavne výzvou pre spoločnosť: kde je, kam kráča a kam chce bez blúdenia a blúznenia prísť. Tridsať rokov po odstránení jedného totalitného režimu, je nutné to nanovo definovať a presadzovať. Inak nastúpi ďalší.

Foto: ilustračné